Onkológia 4/2014
Liečba myelodysplastického syndrómu s vyšším rizikom
prof. MUDr. Elena Tóthová, CSc., MUDr. Adriana Kafková, PhD.
Východiská: Myelodysplastický syndróm (MDS) je nádorové ochorenie krvotvorných kmeňových buniek charakterizované inefektívnou hemopoézou. Diagnóza MDS sa stanovuje na základe cytológie, stupňa dysplázie, percentuálneho zastúpenia blastov v krvi a kostnej dreni a cytogenetického vyšetrenia. Chromozomálna analýza je nevyhnutná aj na stanovenie prognózy pacientov s MDS. Podľa revidovaného medzinárodného prognostického skórovacieho systému (IPSS-R), ktorý pacientov rozdeľuje do viacerých jednotlivých podskupín v rámci nižšieho a vyššieho rizika, je možné presnejšie predvídať priebeh ochorenia a indikovať vhodnú liečebnú stratégiu. Materiál a metódy: Selektívne prehľadávanie vhodných publikácií a odporučených terapeutických postupov databázy PubMed z rokov 2000 – 2014. Na aktuálne prehľadávanie sme použili termín „myelodysplastické syndrómy“. Výsledky: Medián prežívania pacientov s MDS sa pohybuje v závislosti od IPSS-R od niekoľkých mesiacov (0,4 roka) do niekoľkých rokov (8,8 roka). Prognóza pacientov s vyšším rizikom (t. j. intermediárne-2, vysoké a veľmi vysoké riziko) je zlá s mediánom prežívania od 0,4 do 1,2 roka s vysokým rizikom prechodu do akútnej leukémie. Schválenou liečebnou modalitou v tejto skupine MDS je 5-azacytidín a u pacientov do 70 rokov veku bez významnejšej komorbidity by mala byť zvažovaná alogénna transplantácia krvotvorných kmeňových buniek (HSCT) ako jediná metóda s potenciálne liečebným efektom a s prežívaním bez choroby (DFS) u 35 % až 40 % pacientov. Najčastejšie komplikácie alogénnej HSCT sú infekčné komplikácie, komplikácie spojené s mukozitídou, krvácavé a choroba štepu proti hostiteľovi (GVHD). Výhody HSCT sú výsledkom zvládnutia mortality nesúvisiacej s relapsom (NRM), GVHD a imunitnej dysfunkcie. Avšak relaps ochorenia po HSCT zostáva naďalej najvýznamnejšou príčinou zlyhania liečby. Záver: Liečba pacienta s MDS vyžaduje individualizovaný prístup založený na identifikácii rizika, ktorého základom je presná diagnostika. Na zlepšenie výsledkov liečby a prežívania pacientov v rámci rizikových skupín sú potrebné do skorej budúcnosti ďalšie klinické skúšania aj s novými terapeutickými prístupmi.
Kľúčové slová: myelodysplastický syndróm, 5-azacytidín, alogénna transplantácia krvotvorných kmeňových buniek, akútna myeloblastová leukémia.
Treatment of myelodysplastic syndrome with high-risk groups
Background: Myelodysplastic syndrome (MDS) is malignant hematopoetic stem-cell disease characterized by ineffective hematopoiesis. MDS is diagnosed by cytology, with consideration of the degree of dysplasia and the percentage of blast cells in the blood and bone marrow, and on a cytogenetic basis. Chromosomal analysis is necessary for prognostication. The Revised International Prognosis Scoring System (IPSS-R) enables more accurate prediction of the course of disease and choice of appropriate therapeutic strategy by dividing patients into a number of low- and high-risk groups. Methods: We selectively searched the PubMed database for pertinent articles and guidelines from the years 2000-2014. We used the search term “myelodysplastic syndrome”. Results: The median survival time ranges from a few months (0,4 year) to many years (8,8 years). Prognosis of the high-risk groups patients (intermediate -2, high, very high risk) is not good with the median survival time ranges from 0,4 to 1,2 years with high rate of transformation to acute myeloid leukemia. The approved treatments for patients in high-risk groups is 5-azacytidine and patients up to age 70 who have no major accompanying illnesses should be offered allogenic stem-cell transplantation (SCT) with curative intent. The cure rates range from 35% to 40% (disease free survival DFS). The most complications of allogenic SCT are infections, mucositis, hemorrhages and graft-versus-host diseases (GVHD). The benefits of HSCT need to be balanced against risks of nonrelapse mortality (NRM), GVHD and immune dysfunction. Relaps remains a leading cause for treatment failure after hematopoetic SCT in patients in high-risk groups. Conclusion: Myelodysplastic syndrome is treated on an individualized, risk-adapted basis after precise diagnostic evaluation and after assessment of the prognosis. More studies are needed so that stage-adapted treatment can be improved still further.
